Uruguay trip – Montevideo deň druhý

V predchádzajúcom článku Uruguay trip – Montevideo prvé dojmy som vás zoznámil s Marcom, Slovákom, ktorý v Montevideu vyučuje anglický jazyk. Marco nám prezradil, že sa do Uruguaya dostal cez jednu agentúru z Čadce, ktorá dostala pravdepodobne cez Euro fondy na tento účel celkom zaujímavé peniaze.

Agentúra mu zabezpečila letenky na cestu tam aj späť a postarala sa aj o ubytovanie a plat alebo inak povedané kapesné. Marco bol ubytovaný v jednom koloniálnom domčeku, kde bývalo viacero takých misionárov ako on. Prenajímal ho miestny Uruguayčan. Domček bol v katastrofálnom stave. Jeho izba nemala ani okno a delil sa o ňu s viacerými misionármi pozbieranými z celého sveta. To my s Milanom sme oproti tomu bývali v ťažkom luxuse. V dome nemali teplú vodu, žiadne kúrenie a tlačili sa tam v malom byte viacerí. Agentúra mu mesačne posielala na účet okolo 170 EUR, z ktorých v Uruguayi, v meste Montevideo, môžete vyžiť len v prípade, že budete jesť suchú ryžu, zemiaky a mlieko s pečivom. Na to, aby ste tam prežili, potrebujete len na jedlo mesačne minimálne 250 EUR a to zabudnite na to, že by ste chodili na kávu, pivo alebo nebodaj by ste ešte fajčili. V podstate, Marcovi tie peniaze od agentúry vydržali tak 3 týždne a posledný týždeň hladoval. Hlavnou náplňou Marca bolo vyučovať prevažne starších ľudí anglický jazyk. Starší Uruguayčania to mali bezplatne. Marco vyučoval cca len dva dni v týždni. Od agentúry mal zakázané v ostatné dni brigádovať alebo pracovať inde, kde by si tak mohol privyrobiť peniaze naviac na stravu a iné potreby.

Zaujímavé, na čo všetko idú peniaze z Bruselu, že? A tiež si viem predstaviť koľko na to išlo. Škoda len, že niekto je natoľko nenažraný, že mu nevedel zabezpečiť aspoň o kategóriu lepšie ubytovanie a plat aspoň vo výške minimálnej mzdy 290 – 300 EUR. Len to by sa niekto nemohol voziť v nadupanom BMW, AUDI alebo Mercedese.

Ráno sme sa teda opäť stretli s Marcom, ktorý nám robil sprievodcu po starom centre Montevidea a tiež po pobreží, ktoré lemuje prvú lepšiu štvrť s názvom Pocitos v Montevideu. Stretli sme sa opäť pred našim hotelom a keďže najbližšie to je od nášho hotela do prístavu, tak sme sa peši starými uličkami vydali do prístavu. Prístav je veľký a je rozdelený na tri časti. Jedna časť je prístav určený pre osobnú prepravu ľudí, druhá časť je niekoľkonásobne väčšia a slúži pre lode s nákladnou dopravou. Prístav s nákladnou dopravou je naozaj obrovský a je vidieť, že je cez neho privážané obrovské množstvo kontajnerov s tovarom z Európy, Ázie a že tiež funguje ako prekladisko tovaru, ktorý smeruje do Severnej Ameriky. Tretia časť slúži armáde a kotví tam veľa vojenských lodí.

Okolo prístavu je tiež dosť veľké množstvo opustených starých koloniálnych budov, ktoré mohli voľakedy byť hotely, byty, ale tiež veľa priemyselných budov, ktoré tam pomaly chátrajú. V prístave sme na cestách s hlavným ťahom videli miestnych, ktorí majú koníka zapriahnutého do vlečky, na ktorú ukladali veci, ktoré vyťahovali zo smetných košov. V podstate tam títo ľudia fungujú ako separátori odpadu. Aspoň tak nám bolo neskôr povedané.

Z prístavu sme zamierili opäť do centra na námestie Indenpendencia, starými uličkami cez námestíčko Zabala a námestie Constitución, kde sa nachádza Catedral Metropolitana, ktorá bola postavená v roku 1740. V strede námestia sa nachádza aj fontána z roku 1825. Mimochodom, na tomto námestíčku, keď stojíte pred katedrálou čelom ku vchodu, sa po vašej ľavej ruke nachádza rožná budova, kde nájdete zmenáreň s najlepším kurzom v celom centre mesta Montevideo.

Obed sme si dali v MacDonald’s, nakoľko nás zlákala akcia, ktorú tam mali. Menu za 3 EURá na osobu. To bola naša prvá a aj posledná návšteva tohto fastfoodu, ktorý sa dostal aj do tohto štátu. Miestni tam veľmi nechodia, väčšinou len rezidenti, o ktorých budem písať neskôr v ďalších častiach článku a mladá generácia Uruguayčanov.

Odtiaľ sme vyrazili do štvrte Punta Caretas na prvú piesočnatú pláž Ramiréz a cez park Rodó, ktorý je hneď vedľa krásneho golfového ihriska do nákupného centra, ktoré prestavali z bývalej väznice. Z vonku je to krásna koloniálna budova a vo vnútri to vyzerá ako v našich Auparkoch. Nákupné centrum sa volá Punta Caretas, ako samotná štvrť.

Štvrť Punta Caretas bola čistá a bez odpadkov. Boli v nej hlavne malé dvojposchodové koloniálne domy a popri pláži apartmánové výškové domy s podzemnými garážami a vrátnikom. V podstate niečo na štýl ako v USA. Pláž Ramiréz je jedna z tých menších v Montevideu. Je čistá a udržiavaná a to i napriek tomu, že sme tam boli mimo sezóny. V obchodnom dome nájdete všetko ako v tých našich a dokonca som mal pocit, že značiek je tam väčšie množstvo ako u nás. Ceny sú v podstate ako u nás, takže pre našinca je to tam v pohode. Čo sa potravín týka, tak som mal pocit, že výber je ďaleko väčší. Ľudia nakupujú v kľude a bez zhonu. Pri pokladniach žiadne rady a predavačky blokujú tak tretinovou rýchlosťou ako u nás. Za pokladňou je vždy človek, ktorý vám tovar balí a triedi podľa sortimentu do viacerých igelitiek. V podstate aj keby ste chceli, tak vás ani nenechajú si to ukladať do igelitiek samých. Ešte jedna maličkosť, kvalita potravín je tam na vysokej úrovni asi taká, aká bola u nás v 70-80 rokoch, ale o tom sa tiež ešte rozpíšem v ďalších článkoch.

Z obchodného domu sme išli do prvej luxusnejšej štvrte Pocitos. Teda skôr len na Ramblu, tak volajú ulicu, ktorá ju lemuje popri Atlantickom oceáne. Pláž v Pocitos je piesková, široká a dlhá. Za plážou je zelená zóna s lavičkami a následne je popri pláži cyklistická cesta, chodník pre chodcov, spomínaná cesta Rambla, za ktorou sa nachádzajú väčšinou apartmánové výškové budovy a sem tam medzi nimi pôvodné koloniálne dvojposchodové domčeky. Prípadne pláž od cesty pre cyklistov, chodníka a cesty oddeľuje kamenný múr. Na pláži nenájdete ani jeden hotelový rezort. Všetky hotely sa nachádzajú až za cestou.

Keďže sa už stmievalo, tak sme si stopli taxík a vrátili sme sa do nášho hotela.

(Všetky fotografie a videá použité v článku boli urobené zariadením iPhone 5.)